Kedy je ten správny čas na druhé dieťa?

Kategória: Inšpirované životom Uverejnené: piatok, 14. apríl 2017 Napísala: LUCIA Vytlačiť E-mail

Každá z nás to cíti ináč. Niekedy sa ozve túžba po druhom dieťati pár mesiacov po pôrode, iné mamičky si zas chcú pár rokov vychutnať svoje prvorodené dieťa a s druhým počkajú na neskôr. Opýtala som sa štyroch mamičiek, s rôznymi vekovými rozdielmi u ich detí, ako vnímajú tento časový odstup.

 

Emília – Paulínka (4,5) a Karolínka (3)

Mať detičky v kratšom časovom odstupe bolo pre našu rodinu z rôznych, najmä strategických dôvodov to najvýhodnejšie. Časom som sa len utvrdila v názore, že to bolo dobré rozhodnutie. Pre mňa najdôležitejšia bola veľmi jednoduchá adaptácia staršieho dieťaťa na nového súrodenca, pomerne ľahké splynutie ich detských dušičiek a vzájomné porozumenie, ktoré je, aj bude pravdepodobne omnoho intenzívnejšie nielen vzhľadom na rovnakosť pohlavia (to neovplyvníme), ale aj blízky časový rozostup. Tým, že sme si všetko zažili v tesnom slede (17 mesiacov), riešime s čerstvou spomienkou identické situácie súvisiace s fyziologickou, fyzickou, aj duševnou premenou dieťaťa. Vzhľadom k dobrému vzoru staršieho súrodenca nám to mladšie dieťa rýchlo napreduje vo svojich zručnostiach, preto prakticky všetky aktivity riešime súbežne, bez výrazného vzájomného rušenia. Praktické veci, ako rýchle nabehnutie na rovnaké stravovanie, bezprostredné využitie všetkých pomôcok, oblečenia, bez nutnosti dlhšieho skladovania, podobné denné režimy, atď., len napomáhajú celej veci. Aj keď celý štart možno vyznieva náročne - kým jedno sa ledva naučí chodiť, druhé je už na svete a hlási sa o plnú pozornosť, jedno ešte z plienok nevyrástlo (a to plienkovanie je teda poriadna otrava) a už je tu druhý plienkovaný človiečik, jedno ešte schúlené v perinke a už musí čeliť prvým infektom privlečeným starším dieťaťom, atď. - je to len však kratučký úsek na celej ceste ich aj nášho života, v ktorom do budúcna dúfame v to najdôležitejšie, ich vzájomnú blízkosť, podporu a súzvuk duší. Snáď sa naše dievčence budú ľúbiť po celý život.

 

Zuzana – Julianka (2) a Elianka (7 mesiacov)

Vždy som chcela mať aspoň dve detičky a teraz sa teším dvom dcérkam. Chceli sme mať detičky hneď po sebe, možno aj preto, že medzi mnou a bratom je malý vekový rozdiel a máme krásny vzťah, tak som to tak prirodzene cítila. Preto si myslím, že čím menší vekový rozdiel, tým lepšie. I keď zo začiatku to je náročnejšie, ale potom sa to vynahradí tým, že sa detičky spolu zahrajú a aj rodinné výlety či tvorivé nápady doma sa lepšie realizujú. Myslím si, že väčšina mamičiek má po narodení druhého dieťaťa pocit, že sa tomu prvorodenému dostatočne nevenuje, lebo už nie je toľko času. Ja som ten pocit mala tiež a musím priznať, že zo začiatku ma trápilo, že už nemám na Julianku toľko času ako predtým. S odstupom času však viem, že to, že sme dali Julianke súrodenca, je ten najväčší dar, aký sme jej mohli kedykoľvek dať! Bude to človek, s ktorým za normálnych okolností budú mať najdlhší vzťah v živote. Dlhší ako s nami, dlhší ako s budúcim partnerom. Teraz to vidím tak, že našou úlohou ako rodičov je umožniť deťom, aby našli cestu k sebe. To podľa mňa docielime len trpezlivosťou, spravodlivosťou a láskou. Všetko ostatné je na nich. Možno z nich nebudú najlepší priatelia, ale mali by sa rešpektovať, pomáhať si a držať pri sebe ako rodina. Ak to docielim, budem šťastná. Príchod nového súrodenca je pre staršieho obrovská zmena, ale asi to treba zobrať ako výzvu, dar a možnosť naučiť naše dieťa trpezlivosti a tolerancii. Ukázať mu, že sme rodina a v rodine vždy treba pomáhať tomu najmladšiemu, najslabšiemu a najbezbrannejšiemu. Ten si vyžaduje našu starostlivosť, je na nás plne odkázaný. Myslím si, že dieťa, ktorému vštepíme takéto hodnoty, sa neskôr zastane slabšieho spolužiaka, pustí v autobuse babičku sadnúť si, či pomôže mamičke s kočíkom hore schodmi. Dnešná doba kladie veľký tlak na dokonalosť rodiča. Vzdala som ambície vychovať z mojich detí nadčlovekov (priznávam, že na začiatku som ju asi ako dôsledná prvorodička mala), teraz mi stačí, keď z nich vychovám dobrého človeka. Keď sme mali len Julianku, nevedela som si predstaviť, že ešte budem niekoho tak ľúbiť. Keď k nám prišla Elianka, po pár mesiacoch (nebolo to hneď na začiatku) som zistila, že sa to dá. A teraz, keď ideme večer s manželom skontrolovať naše spiace deti, kocháme sa, ako krásne odfukujú v tej našej posteli. Pozrieme sa na seba a povieme si "máme tie najúžasnejšie deti na svete".

 

Zuzana - Simonka (4) a Ľubko (1,5)

Simonka to zvládla super, trošku na seba upozorňovala plačom ale nebolo to nič hrozné, spojené možno aj s obdobím vzdoru. Keď sa Ľubko narodil, Simonka mala dva a pol rôčka a vedela sa sama obliecť, ísť na záchod bez mojej pomoci a umyť si ruky. Takže bolo dobre, že som k nej nemusela odbiehať stále. Jej rovesníci však takéto veci ešte nie vždy zvládajú, čo mám možnosť pozorovať na ihriskách. V tomto prípade dieťa ešte nie je samostatná jednotka a mamina má čo robiť s novonarodeným bábom, a zároveň neustále odbiehať k tomu staršiemu. V poslednej dobe Simonka všetko opakuje po bračekovi, plazí sa, lozí, piští a mrnčí. No na druhej strane syn opakuje po dcérke, takže sa rýchlejšie učí. Plusom pri menšom vekovom rozdiele je, že staršie dieťa nechodí do školy, škôlky, sú stále spolu, naučení na seba. Ľubko sa vie pekne ukľudniť pri Simonke, zabaví ho, pomôže mi. Tak to bolo od narodenia, a teraz sa už spolu vedia aj pekne pohrať. Myslím si, že keď budú aj starší, bude to pre nich výhoda, že je medzi nimi menší rozdiel. Podľa mňa pri väčšom vekovom rozdiele si staršie dieťa už ťažšie navyká na nového súrodenca a zmenu. Už to viac vníma tak, že si rodičia nevšímajú len jeho. Menšie dieťa si to podľa mňa až tak neuvedomuje. Na druhej strane sa nestíham venovať obom, koľko by som chcela. To by som stíhala, keby starší chodil do škôlky. Taktiež sa musia prispôsobovať jeden druhému. Napríklad syn sa chce prechádzať v kočíku, Simi chce byť na ihrisku, tak robíme kompromisy. Od narodenia sa rušia jeden druhého pri spánku. Až od polroka sme to ako tak nastavili. Podľa mňa je to oveľa náročnejšie keď je menší rozdiel ale nemenila by som. 

 

Martina – Lucka (5) a Viktorko (10 mesiacov)

Vždy sme túžili mať dve detičky s väčším časovým odstupom. Ideálne tri roky, aby som si hlavne ja ako matka mohla užiť každé dieťa čo najviac. Medzi našimi deťmi je rozdiel necelých päť rokov a vidím v tom zatiaľ len výhody. Staršej dcérke som sa teda mohla venovať naplno počas celej materskej dovolenky. Súrodenca jej dovtedy sčasti nahrádzali kamaráti v škôlke a na ihrisku. Myslím, že je jedno, aký je vekový rozdiel medzi súrodencami (a mám to z vlastného okolia), pretože nízky vekový rozdiel ešte nezaručuje, že deti budú super parťáci a naopak aj súrodenci s veľkým časovým odstupom môžu mať vzťah takmer idylický. Kamarátov rovnakého veku majú v škôlke, škole a vyberajú si ich na základe sympatií a podobných záujmov. To však so súrodencom nie je možné, pretože buď im to spolu bude klapať, alebo nie. Veľa záleží aj na samotnom pohlaví a povahe dieťaťa, jedno si rado číta, hrá sa s bábikami, druhé neobsedí, hrá sa rado s autami a jednoducho sa nedá donútiť ich, aby mali radi rovnaké veci. Aj keď mať súrodenca je, samozrejme, super, pretože ich to učí mnohému (trpezlivosti, ohľadu na druhých, vedieť si pomôcť, vedieť sa rozdeliť....).

Na príchod súrodenca sa dcérka veľmi tešila. Všetko okolo bábätka sme prežívali spolu, veľa sa rozprávali. Keďže už bola väčšia, bola aj rozumnejšia a veľa vecí si dala a dá rozumne vysvetliť. Veľkou pomocou a výhodou je, že je škôlkarka a v mnohých úkonoch samostatná. Niekedy ju stačí len usmerniť, niekedy ani to nie a robí veci automaticky. S mnohými vecami mi vie veľmi pomôcť. Tým, že chodí do škôlky, užíva si v nej kamarátov a rôzne aktivity s pani učiteľkami, čo by som jej ja doma poskytnúť nevedela a pri malom súrodencovi mnohokrát ani nemohla. V tomto čase sa maximálne venujem mladšiemu synovi. Poobede cestou zo škôlky sa už snažím viac venovať jeho sestričke. Malému našťastie stačí pozorovať svet z kočíka, alebo si v ňom pospinká. My zatiaľ preberieme, kto mal aký deň, čo sme zažili. Cesta domov je súčasne prechádzkou, počas ktorej sa dajú hrať rôzne slovné hry. V deň, keď nemá dcérka poobede krúžok, vyberá, ako budeme tráviť čas po škôlke (v závislosti od počasia - prechádzka, bicyklovanie, na ihrisku, rozprávka v televízii, kreslenie, riešenie úloh v detskom časopise, alebo sa niekedy má chuť zavrieť do izbičky a užívať si samotu). Keď nie je v škôlke, maximálne sa jej venujem, keď malý spí a tiež si môže vybrať, čo chce robiť. Vždy sa dá nejako dohodnúť a vybrať program, ktorý bude vyhovovať všetkým (aspoň zatiaľ sa nám to darí). Malému bratovi často stačí, keď je jeho milovaná sestrička v jeho blízkosti. Ona sa hrá, on ju pozoruje a spokojní sú obaja. Myslím, že tým, ako budú rásť, budú mať stále viac spoločných aktivít (čítania, kreslenie, hranie sa v piesku...). Máme šťastie, že dcérka aktivity s bratom miluje a rada je vo vedúcej úlohe. Samozrejme, že nie vždy sa jej chce byť s bratom, ale neberiem to ako nevýhodu, lebo dieťa každého veku má právo odmietnuť byť so súrodencom, keď na to nemá chuť. Niekedy má "svoje dni" a nálady - potrebuje sa hrať na bábätko, potrebuje byť v centre pozornosti, ale to je prirodzené. Myslím, že nevýhody ani neregistrujem. Možno len to, že kvôli malému bratovi s ňou nemôžem tráviť toľko času, koľko by som chcela, keďže on predsa len vyžaduje viac pozornosti. To, aký bude vekový rozdiel medzi súrodencami nezávisí len od nášho chcenia, ale aj od množstva iných okolností a nedá sa vopred povedať, či bude lepší menší alebo väčší. Najrozumnejšie, podľa mňa, je mať deti vtedy, keď to tak cítia rodičia a deťom už len prispôsobovať konkrétne situácie. Keď sú spokojní a šťastní rodičia, sú takými aj ich deti.

 

A kedy je podľa Vás ten správny čas na druhé dieťa? Budeme rady ak sa s nami podelíte o Vaše skúsenosti.

 

 

 

Prečítané: 730x